Moje prebudenie

David Duke nedávno vyšiel na svetlo sveta s knihou, ktorá nesie symbolický názov Moje prebudenie (My Awakening). Hoci som ju ešte nečítal a informácie o jej obsahu mám zatiaľ iba sprostredkované, viem si živo predstaviť, akým témam sa vo svojom spise autor venuje. V určitom zmysle podobné svedectvo (podobné prinajmenšom svojím charakterom, každopádne nie svojím rozsahom) si teraz dovolím vydať aj ja, keďže sám som prešiel rôznymi štádiami môjho osobnostného, intelektuálneho, či názorového vývinu, ktorý pred niekoľkými mesiacmi dospel k bodu, keď som mohol skonštatovať, že som sa prebudil z driemot, zapríčinených klamstvami, na ktorých sa niekto zákerne snaží vybudovať zmysel a smer našej spoločnej existencie.

Môj život je všedný, mám rodinu, mám priateľov, mám svoje koníčky, ktoré milujem a robia mi radosť. Na druhej strane nemám dôvod tvrdiť, že som obyčajný mládežník, ako všetci ostatní mladí ľudia môjho veku. Od veľmi útleho veku som totiž nazeral na dianie okolo seba inými očami, než väčšina mojich rovesníkov. Keďže otec ma opustil a mama ma musela vychovávať sama, mnohé z mojich základných postojov som si mohol vybudovať sám, celkom nezávislý a slobodný od vplyvu môjho okolia. Ale navonok som vyrastal ako hociktoré iné dieťa, v škole sa mi darilo, dosahoval som vynikajúce výsledky a úspešne sa mi podarilo preraziť aj počas vysokoškolského štúdia. Mal som tisíce dôvodov užívať si klasické pôžitky študentského a bezstarostného života – zábava, diskotéky, alkohol, dievčatá, ... jednoducho samé pôžitky. Mňa nič z toho výraznejšie nelákalo, dával som prednosť počúvaniu mojej milovanej hudby, čítaniu kníh alebo športu, aby som mal čo najširšie poznanie a prehľad.

Dlho som však zastával postoje, ktoré dnes s poľutovaním musím označiť za mylné. Že niečo nie je v poriadku, som kdesi hlboko vo svojom vnútri cítil už dávno, ale neustále som sa pohyboval v bludnom kruhu myšlienok, ktoré ma napĺňali vnútornými rozpormi, zdanlivo neprekonateľnými. Jednou z vrcholných udalostí, ktoré môj celkový pohľad začali meniť, bola moja účasť na medzinárodnom projekte Vlny demokracie (The Waves of Democracy) v Dánsku. Dostal som sa tam vďaka dobrému menu, ktoré som si vydobyl na mojej fakulte a s horlivým nadšením som sa vybral na týždeň do Dánska prezentovať svoje humánne názory. Bol som členom skupiny zaoberajúcej sa kultúrou a výchovou a počas našich diskusií som sa stal (spolu s účastníkom z Maďarska, veľmi milým a inteligentným chalanom, s ktorým som si po celý čas výborne rozumel) propagátorom myšlienky, že vo výchove by mala dominovať okrem iného i prevencia pred nacionalizmom a extrémizmom. Závery našej skupiny vyvolali búrlivú diskusiu medzi členmi ostatných skupín, keď sme spoločne hodnotili výsledky nášho tliachania.

Nakoniec sme spísali spoločný dokument, niečo na spôsob deklarácie, ktorá obsahovala len samé prázdne slová a frázy o tom, ako my, mladí občania Európy, chceme krásnu a idylickú budúcnosť pre všetky krajiny EÚ. Vtedy mi to prišlo nádherné. Mládež z viacerých kútov kontinentu spojila svoje sily a pokúsila sa slobodne a demokraticky vyjadriť k dianiu v Európe a aj vo svete.

Dnes môžem zodpovedne tvrdiť,  že táto skúsenosť bola pre mňa po všetkých stránkach vynikajúca a poučná. V Dánsku sa mi páčilo, bol som očarený samotnou krajnou a ľuďmi v nej. No na samotný priebeh a obsah našich „rokovaní” mám už opačný názor. Dokonca mám celkom opačný názor i na niektoré myšlienky, ktoré som v kruhu mojich spoločníkov v Dánsku sám vyslovil a zastával. Pretože dnes už veľmi dobre viem, čo projekt Vlny demokracie znamenal. Bolo to jedno z podujatí, ktoré bohato financuje a propaguje naša milovaná Európska únia a na ktorých má človek umelo vytváraný a udržiavaný pocit, že žije v slobodnom svete, kde i tie najvyššie autority sú schopne zaujímať sa o neho, vypočuť ho, či priateľsky mu vyjsť v ústrety (aby som vám to ešte viac objasnil, naša komická deklarácia bola údajne neskôr prednesená i v Europarlamente alebo prinajmenšom pred nejakými vyššie postavenými klaunami v Bruseli).

Jedna vec ma v rámci projektu veľmi udivila a pravdupovediac som jej skutočný význam pochopil len nedávno. Predtým, než sme začali riešiť problémy nášho sveta, museli sme si najskôr vypočuť prednášku nejakého pána (jeho meno som vtedy vôbec nezachytil), ktorý sa nám snažil objasniť, ako fungujú orgány EÚ, akú majú štruktúru, ako sú navzájom prepojené... a na pozadí predostieraných skutočností sa v nás snažil vytvoriť dojem, že všetko dokonale funguje a čo je hlavné, funguje to pre naše dobro – vskutku nádherné divadielko, po ktorom sme si rozdelili úlohy a mohli sme sa začať venovať našej vznešenej aktivite, ktorú som s odstupom času výstižne pomenoval „Zachraňovanie sveta hubou“. Môžem vám povedať, že vtedy som sa v tých vlnách demokracie takmer utopil.

Z Dánska som sa nadšený vrátil domov a hoci svet som si tam vysníval krásny, všetko naďalej ostávalo v starých koľajach. Jediná zmena nastala vo mne samom a začala sa nezadržateľne prejavovať v mojom svetonázore. Na takmer správnej ceste som bol už predtým, ale nemal som ani poňatia akú podobu by malo mať moje myslenie a konanie. Naďalej som sledoval dianie v politike, v kultúrnej a umeleckej sfére a s hrôzou som pozoroval, ako sa z malého Slovenska (na ktorom mi mimochodom vôbec nezáležalo, čím som sa hlúpo chválil i mládežníkom v Dánsku), stáva politický otrok Bruselu a kultúrny kontajner USA. Ako som už povedal, Slovensko mi bolo ľahostajné, ale keď som si začal pomaly uvedomovať, k čomu takáto ľahostajnosť môže viesť, oči sa mi začali otvárať. Dokonca som poľahky pochopil, prečo z našich posvätných televízorov tak často počúvame historky o extrémistických nacionalistoch. Veď z Európy sa má stať rovnaký bordel, akým je už dávno slávna Amerika, plná ľudskej i kultúrnej rozmanitosti, ktorá nemá žiadne pravidlá, ani tradície, a v ktorej človek nakazený duchom masmediálneho cirkusu ľahko zabudne, kým je, odkiaľ pochádza a kam vlastne patrí.

Preto som začal ignorovať programy, ako sú napr. tragikomické televízne noviny na hociktorej z dostupných staníc, začal som zámerne vyvolávať diskusie medzi mojimi priateľmi, spolužiakmi i rodinnými príslušníkmi v snahe dopomôcť im k strašnému poznaniu, aké bolo dopriate mne. Situácia, v akej sa nachádzame, je takmer bezvýchodisková a je takmer zázrak, že som si v nej dokázal nájsť cestu k môjmu poznaniu. Kiežby rovnaká túžba po poznaní a od neho sa odvíjajúcej slobody zachvátila i ovečky z poslušného a podriaďujúceho sa stáda Slovákov. Veľmi rád by som sa vrátil do Dánska na jeden z ďalších ročníkov komédie s názvom Vlny demokracie, tentokrát s dvojkrížom na hrudi. Prebudený a obohatený novým poznaním, riskujúc tentokrát opovrhnutie a pohŕdanie, urobil by som všetko pre to, aby sa i ostatní euro-snílkovia odvážili postaviť sa zoči-voči realite.

Takéto bolo moje prebudenie, dúfajme, že som nebol iba jedným z nemnohých, ktorým záleží na skutočnej a prirodzenej pravde a slobode.

» Články | sympatizant AN z Považia | 19.01.2010 | Zobrazené: 457-krát